So žiakmi 3.a 4.ročníka sme sa zapojili do literárnej súťaže Pramienok, ktorú organiźuje Trstená. Témou bola voda a životné prostredie. Myslím, že myšlienky prác sú úžasné a určite stoja za prečítanie a zamyslenie.
Daždenka
Na jednom obrovskom oblaku bolo dažďové kráľovstvo. V nádhernom paláci z dažďových kvapiek bývala princezná Daždenka a jej otec, kráľ dažďa. Princezná sa na lúke z malých lesklých kvapôčiek rada preháňala na obláčikoch, rozprávala sa s hviezdičkami na nebi a spievala si s vtáčikmi, ktoré sa zatúlali vysoko do oblakov.
„Ach vtáčiky moje, keby ste vedeli ako mi je tu samej smutno. Otecko na mňa nemá čas a ja sa nemám s kým porozprávať.“- posťažoval sa raz Daždenka. Raz pri hre objavila farebný chodníček. Kráľ jej rozprával, že je to dúha, ktorá končí až na Zemi. Prísne jej však zakázal po ňom chodiť, pretože dúha viedla k ľuďom. Kráľ mal ľudí rád, ale zanevrel na nich, keď videl ako si prestali vážiť vodu a plytvali ňou. Daždenka veľmi chcela spoznať život na Zemi. Jedného dňa opatrne zišla po dúhe. Dostala sa na krásnu lúku plnú farebných kvetov a motýľov. Najviac sa potešila, keď zbadala dve deti ako sa spolu hrali. Petrík a Zuzka, tak sa deti volali, čistili horský prameň od neporiadku a napadaných lsitov.
„A ty si kto?“- spýtal sa Petrík.
„Som Daždenka z oblakov. Môj ocko mi vravel, že ľudia si vodu nevážia. Ale vy dvaja k nim určite nepatríte. Rada by som vám pomohla.“- povedala Daždenka.
Trvalo dlho, kým vyčistili prameň. Daždenku po chvíli začal hľadať jej otecko. Trošku sa hnveal, keď videl, že neposlúchla jeho príkaz a spustila sa po dúhe k ľuďom. Prikázal jej prísť domov. V hneve vysušil oblaky nad krajinou. V krajine začali vysychať pramene, potoky i rieky. Ľuďom ale aj zvieratkám začala voda chýbať a začali si vážiť každú kvapku. Daždenku to trápilo a chcela ľuďom pomôcť. S ockom však nepohla, ten chcel ľudí potrestať. Tajne vzala ockovi zázračný dažďový obláčik, ktorý nikdy nevyschol. Vytvorila si dúhu a zošmykla sa na Zem. Všade na vôkol bolo sucho. Daždenka začala obláčikom kropiť lúku, potôčiky, rieky. Postupne sa do potokov a riek vrátila voda. Kráľ sa chcel ešte hnevať, ale keď videl, čo spôsobil, zmenil svoje rozhodnutie. Od tých čias už dážď nikdy nechýbal a kráľ dovoli Daždenke chodiť medzi ľudí. Ľudia si začali vodu vážiť a zbytočne ňou neplytvať.
Dávidko Macko, 3.ročník
ZŠ s MŠ Fraňa Madvu Nitrianske Sučany
Potôčik
Bol raz jeden krásny les. V ňom žili zvieratká, ktorým vládol ich kráľ – jeleň. Vtáci ho ospevujú, zajačiky mu nosia tie najlepšie bylinky. Žili si tu spokojne, až kým....
Jedného dňa prišli za jeleňom veveričky a volali: „Vodička je znečistená!“
Všetky zvieratá to začuli a utekali k potôčiku. Keď prišli k potôčiku, ostali smutné. V potôčiku plávali umelé fľaše, na dne bolo rozbité sklo, boli tam pohádzané obaly z čokoládok a cukríkov. Boli veľmi smutní. „Ako budeme teraz piť? Poraníme si pyšteky a zobáčiky.“ Vraveli zvieratká. „Áno, áno, čo budeme teraz robiť? Vodička bude znečistená, budú nás bolieť brušká.“
Jeleň sa zhrozil. Vypočul si zvieratká a zamyslel sa: „ No, musíme s tým niečo urobiť.“
„Už to mám“, povedala Červienka. „ My vtáčiky budeme zobáčikmi vyberať menšie kúsky. Zajačiky a veveričky budú skákať z kameňa na kameň a budú vyhadzovať odpad na breh. Medveď a ostatní budú odpad zbierať a dávať na kopu. Potom napíšeme ľuďom odkaz, aby nám neznečisťovali potôčik, lebo neslúži len nám zvieratkám, ale aj ľuďom. V lese na prechádzke sa môžu z čistého potôčika napiť.“
Zvieratkám a aj jeleňovi sa nápad veľmi páčil a hneď sa pustili do práce. Práca to bola dlhá a náročná. Ale výsledok stál za to. Jeleň potom odpad na svojich parohoch zniesol k domom ľudí. Tí sa na druhí deň čudovali, kde sa vzalo toľko smetí a odpadu. Zvieratká ľudom urobili cestičku do lesa. Ľudia sa po cestičke vydali do lesa, až prišli k potôčiku. Tam si našli odkaz od zvieratiek a zahanbili sa. Veď aj oni doma pijú čistú vodu a nie špinavú s odpadkami. Od toho dňa sa snažili polepšiť a nevyhadzovať odpad a smeti v lese, ani do potôčika. Zvieratká sa potešili a opäť žili v lese spokojne a šťastne.
A v potôčiku tečie a žblnkoce čistá voda.
Ninka Kalinayová, 3.ročník
ZŠ s MŠ Fraňa Madvu Nitrianske Sučany
O zašpinenom potôčiku
Bol raz jeden les a v ňom žilo množstvo krásnych zvieratiek. Raz sa jelenček Danielček vybral pri potôčik a všimol si v ňom odpadky. Tak zavolal svojich kamarátov a povedal: ,,Aha, čo urobili ľudia, poodhadzovali plechovky, krabice, obal z keksíku, fľašu a ešte všeličo iné.“ Tak zvieratká začali vyberať odpadky z potoka. A pomaličky sa im to krátilo. Pri práci sa zajko Uško zamyslel a povedal jelenčekovi: ,,Prečo sú tí ľudia takí bezcitní a vyhadzujú odpadky do potoka. Im by sa tiež nepáčilo, keby im tiekla voda z kohútika s kúskami skla.“ „Alebo keby otvorili chladničku a vysypala by sa na nich kopa haraburdia,“ pripojil sa diviačik Ferko. A ešte dodal: „Ja som síce prasa, ale takýto neporiadok doma nemám.“
Tí ľudia, čo to urobili, boli veru horší ako zvieratká. Tie si vážia svoj domov a neničia si ho. Aj ľuďom sa raz môže stať, že im bude tiecť doma špinavá voda, alebo nebude tiecť žiadna. A hádajte, kto to spôsobí? Vari jelenček Danielček? Diviačik Ferko? Či sovička Anička so zajkom Uškom? Isto viete správnu odpoveď.
Na druhý deň tiekla potôčikom krásna priehľadná vodička. Keď sa začalo stmievať, sovičku Aničku napadlo: „Máme poupratované, poďme sa spolu zabaviť.“ Vystrojili si teda hostinu. Mali tam jedlo, vodu z potôčika a perfektnú zábavu. Všetci spolu tancovali a radovali sa, aký krásny a čistý potôčik majú. Rybky veselo vyskakovali, lebo boli tiež spokojné.
A potôčik si pekne chránili pred nečistotou celé roky. Nikto na tento prenádherný les nezabudol.
Ninka Čechová, 4.ročník
ZŠ s MŠ Fraňa Madvu Nitrianske Sučany
Voda
Voda, voda, vodička,
každá malá kvapôčka.
Akú veľkú silu máš,
Života nám dodávaš.
Nemáš farby, ani chuti,
a predsa nám všetkým chutíš.
Vždy po tebe prahneme,
Žiť bez teba nevieme.
Dokážeš byť kúzelník,
Premeníš sa ako nik.
Či si rosa, a či ľad,
Každý ťa má veľmi rád.
Bez teba by život nebol,
Každý kvietok by hneď zvädol.
Vďační sme my, že ťa máme,
Znečistiť si ťa nedáme.
Potôčiky vyčistíme,
Studničky si ochránime.
Iba jedno prianie mám:
Nech nám nikdy nechýbaš,
Nech ťa je vždy dostatok,
Všedný deň aj vo sviatok
Natálka Sányová, 3.ročník ZŠ s MŠ Fraňa Madvu Nitrianske Sučany
.
Dobrosrdečnosť – slovo zložené z dvoch. Môžeme mu rozumieť aj „mať dobré srdce“. O kom sa hovorí, že „má dobré srdce“? O človeku, ktorý vie pochopiť, o človeku, ktorý vie pomôcť, o človeku, ktorý je „človekom“ v každej situácii. 
Každý deň stretávame takých ľudí. Usmievajú sa na nás v obchodoch, električkách, autobusoch, podajú nám pomocnú ruku, keď to potrebujeme, sú k nám empatickí, keď sa nám stane niečo nepríjemné, či zlé. Neohraničuje ich žiadna profesia, sú kdekoľvek, sú medzi nami. Často si ich prítomnosť ani neuvedomíme, často si ich nevšimneme, najmä vtedy, keď sa nám darí, keď si myslíme, že sa nám nič zlé nemôže prihodiť. Ale keď sme smutní, keď prídu ťažkosti, keď sa nám nedarí, keď situáciu nevieme zvládnuť sami, sú pre nás ako soľ – prepotrební, nenahraditeľní. Vtedy pocítime, kto e k nám láskavý, prajný, vtedy pocítime, kto nám nezištne podáva ruku – dobrosrdečný človek.